Niekedy sa chodilo nakupovať do susedných krajín hádam všetko.

• Do Poľska sa hromadne cestovalo na trhy. Tu predávali od elektroniky, cez tašky, oblečenie všetko- až po kone. Firmy organizovali pravidelné sobotné nákupy k severným susedom. Stáli sme na hraniciach často aj niekoľko hodín. Potom rýchlo vybrať kabát, vetrovku, alebo iné oblečenie a rýchly beh do autobusu, aby sme to stihli. Rovnako na nábytok sa chodievalo do Poľska. Bol tam väčší výber a nábytok vyzeral krajšie. Neskôr sa do Poľska chodievalo na mäso a maslo. Po množstve potravinových afér, ľudia na tieto nákupy zanevreli.

• Do Maďarska sa pravidelne chodievalo na ovocie a zeleninu. Aj dnes, keď sa chystám robiť marhuľový džem, vždy sa vyberiem pre marhule práve tam. Chodievalo sa tam a dodnes chodieva aj na rôzne klobásové festivaly. Toto majú Maďari naozaj dobré. Ani ovocia a zelenina, ani mäsové výrobky mám pocit, že nestratili na kvalite-
• Do Rakúska sme sa pobrali po novembri 1989. Hádam všetci. Každý jeden chcel vidieť zázrak za oponou. Kupovala sa hlavne elektronika. Počet podvodníkov predávajúcich prázdne škatule prudko narastal a cesty tam sa skončili.
• Dnes sa chodí skôr na Ukrajinu. Lákajú nás tunajšie ceny. Trhoviská sú plné našincov. Ponožky, športová obuv, športové oblečenie- vraj pravých športových značiek –zlákalo opäť tisíce nákupných turistov.

Žiaľ globalizácia doniesla aj to, že všade máme rovnaký sortiment. Či ideme do Čiech, či do Maďarska alebo Rakúska, či Nemecka.
Neoplatí sa nám už kvôli nákupom cestovať. Nosím si z dovoleniek iba drobné suveníry a spomínam na tie šialené nákupné horúčky. Čudné, že s nostalgiou. Dnes mám problém ísť na nákup do obchodného centra. Množstvo divoko nakupujúcich ľudí je pre mňa strašné. Mám chuť dnes kupovať iba nutné veci. Nenávidím nakupovanie.